Rímskokatolícky kostol sv. Imricha v Uzovským Šalgove

Poloha obce

Obec Uzovský Šalgov leží približne 3 km na juhozápad od Sabinova, v južnej časti okresu Sabinov, ktorý je súčasťou Prešovského kraja. V minulosti, až do vzniku Československa v roku 1918, obec patrila územnosprávne do Šarišskej župy.
Uzovský Šalgov je situovaný na východnom okraji pohoria Bachureň v doline potoka Šalgov. Kataster obce Uzovský Šalgov má rozlohu 6,43 km², k 31. decembru 2005 v obci žilo 579 obyvateľov. Stred obce môžeme stotožniť s polohou Kostola sv. Imricha, ktorý sa nachádza v nadmorskej výške 365 m n. m. a jeho súradnice sú 49º 05' severnej geografickej šírky a 21º 03' východnej geografickej dĺžky.
Kataster Uzovského Šalgova sa rozprestiera na rozhraní geomorfologických celkov: Bachureň a Spišsko-šarišské medzihorie. Väčšia, severozápadná časť katastra leží v Bachurni a menšia, juhovýchodná časť leží v podcelku Spišsko-šarišského medzihoria, v Šarišskom podolí, kde sa nachádza aj intravilán obce, ktorý je tým pádom v rámci chotára umiestnený excentricky.
Z hľadiska pôdorysno-genetického sa Uzovský Šalgov v priebehu stredoveku a novoveku vyvinul ako potočná radová dedina. Hlavne v minulom storočí sa na jej krajoch objavila nepravidelná zástavba a pravouhlo nadviazané novšie uličky. V jadre zástavby sú dominantnými stavbami rímskokatolícky Kostol sv. Imricha, budova Obecného úradu a neskoroklasicistický kaštieľ.

Hitória obce

Prvá priama písomná zmienka o obci Uzovský Šalgov je v listine kráľa Karola Róberta z roku 1323, v ktorej Karol Róbert konfirmoval darovaciu listinu z roku 1315. V nej kráľ daroval majetok ležiaci v hornej časti doliny ňaršanského potoka (asi dnešný potok Šalgov) zemanovi Pavlovi, synovi Andreja z rodu Tekule. Spomínaný majetok bol pred rokom 1314 kráľovským majetkom a od roku 1315 patril zemanom Tekulovcom. Na tomto majetku už pravdepodobne existovala dedina Šalgov, ktorej počiatky by sme mohli položiť minimálne na koniec 13. storočia. Aj v súvislosti s pôvodom mena Šalgov si F. Uličný (1990) myslí, že dedina pravdepodobnejšie jestvovala už pred 14. storočím, ako by vznikla z iniciatívy zemana Pavla okolo roku 1320. V spomínanej listine z roku 1323 sa Šalgov označuje ešte maďarským názvom Totfalu, teda Slovenská Ves, čo vystihovalo skutočnosť, že v dedine bývali slovenskí obyvatelia, ktorí sa riadili starým domácim právom a nie nemeckým (zákupným) právom.

Pomenovanie Šalgov (v tvare "Solgou"), ako neskorší trvalý názov obce, sa prvý raz uvádza v listine o deľbe majetkov zemanov Tekulovcov z roku 1337 spoločne s názvom Totfalua (v stotožňujúcom spojení oboch názvov aj v listine z roku 1370), samostatne v podobe "Salgov" v listine z roku 1348. F. Uličný (1990) sa domnieva, že názov Šalgov typologický patrí k názvom odvodeným od osobného mena. Do úvahy však neprichádza prípadný prvý miestny šoltýs a ani u Tekulovcov sa také meno nevyskytlo. Preto zatiaľ ostáva pôvod názvu Šalgov nejasný.
Posun začiatku existencie Šalgova do 13. storočia nepriamo podporuje aj existencia dreveného stredovekého hrádku na vrchu Várheď (Várhegy), ktorý pravdepodobne vtedy získal svoje maďarské meno, to explicitne vyjadruje, že tu ide o "hradný kopec". Archeologickým výskumom sa zistilo, že vežovitá stavba pozostávala z drevených trámov širokých 25 cm, ktoré boli uložené na nasucho stavanom 45-60 cm širokom múriku. Rez stredovekou priekopou, ktorá narušila halštatskú kultúrnu vrstvu, ukázal, že bola vysekaná do zvetranej opuky. Jej ústie bolo 4,5 m široké, hĺbka asi 2 m a dno široké 0,8 m. Val, ktorý pri hĺbení priekopy vznikol, pozostával z nasucho nahromadeného materiálu. Na dne priekopy sa okrem zvyškov zuhoľnatených trámov našli zvieracie kosti a úlomky keramiky z 13. storočia. Našla sa aj bronzová trojlístková ozdôbka, hrot šípu s napichovacím tŕňom a minca kráľa Bela IV. (1240-1275). Na základe týchto nálezových okolností a zistení viacerých stôp po požiari sa V. Budinský-Krička (1961) domnieva, že ,,hradisko" zaniklo počas tatárskeho vpádu, tj. okolo roku 1241.
Dedina Šalgov patrila od roku 1315 zemanovi Pavlovi a jeho potomkom z rodu Tekule, ktorí sa tu usadili a v predikáte používali pôvodný názov Šalgov. V dedine už určite v 14. storočí stál drevený kostol, ktorý jestvoval ešte okolo roku 1372. Možno ho postavili pred 14. storočím, najneskôr však z iniciatívy zemana Pavla v dvadsiatych rokoch 14. storočia. V tridsiatych rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Ján.

V roku 1372 v Šalgove hospodárilo 27 sedliackych domácností. Sedliacke domácnosti okrem richtárovej boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 19 port, takže Šalgov bol stredne veľkou dedinou. Neskôr sa postupne časť sedliakov odsťahovala, iní stratili pozemky a stali sa z nich želiari. Pravdepodobne po vymretí zemanov Tekulovcov zo Šalgova dedina pripadla v 15. storočí ich príbuzným, zemanom z Tomášoviec a Rožkovian.

zdroj: www.uzovskysalgov.sk